Keby som začal po rokoch znova sledovať horory, podporoval by som prácu duševne chorých ľudí, ktorí sa boja smrti, a tak sa jej snažia postaviť sledovaním hororov a ICH TVORENÍM (režisér, scenárista, producent...). Hovorí sa tomu "nekrofília" (nekro+fília), čo v doslovnom preklade znamená "láska k smrti". A to ešte nie tá prirodzená typu "záujem sledovať napríklad to, ako umiera šaman, mních, alebo iný človek, ktorý sa pred smrťou ešte usmieva, lebo PEKNE ŽIL", ale zvráteného typu SO STRACHOM na jednom pleci, a SCHYZOFRÉNIOU na druhom.
Také filmy sú brak, a je úplne jedno, aká kamera, strih a hudba sa použijú. Áno, je to umelecké dielo, ale čo z toho, keď je to ZVRÁTENOSŤ. Fekalizmus sa na také zvrátenosti nechytá ani v plienkach... (keď už sa bavíme o zvrátenostiach).... Totiž - nie je v ňom (samom o sebe) ani náznak týrania, strachu a smrti (výkal je živý organizmus, rovnako ako iné telesné výlučky, hoci ho určite nebudem porovnávať s ejakulátom).
Trochu netradičné úvahy, čo ? NO A ? Boli písané v dobrej nálade a s úsmevom na tvári. A niečo také pri horore nečakajte... Podľa môjho názoru milovníci hororu majú strach milovať SVET. A o tom som presvedčený. Asi aj preto minimálne 99,99% šamanov/šamaniek, mystikov/mystičiek, guruov/žien guruov, a ich rodín (čiže ľudia, ktorí MILUJú SVET, ŽIVOT), ODMIETA pozerať také hovadiny - a to nie ZO STRACHU, ale preto, že to považujú za niečo tak PRÍZEMNÉ A KONTRAPRODUKTÍVNE, že na to proste neobetujú žiaden čas.